História

historia

História osídlenia tohto územia má hlboké korene. Rieka Slatina a jej okolie s dostatkom vody a úrodnou pôdou od nepamäti poskytovali vhodné podmienky na bývanie a hospodárenie. Nebolo to inak ani v okolí dnešného Vígľaša a Pstruše. Prvé dôkazy o osídlení tohto územia pochádzajú z 9. storočia a boli objavené v lokalite Kostolisko na Pstruši.

Koncom 14. storočia po vybudovaní Vígľašského zámku bol život na Pstruši úzko spätý práve s ním a jeho panstvom.

Pstruša bola v tom čase podobne ako väčšina okolitých lúk, lesov a hájov súčasťou Kráľovského poľovného revíru, ktorý  bol medzi panovníkmi veľmi obľúbený a vyhľadávaný. Okrem tejto úlohy bol však majer na Pstruši  vždy využívaný predovšetkým za účelom poľnohospodárstva.

V priebehu rokov vlastnili majer na Pstruši viaceré významné panské rody (Csákyovci, Esterházyovci). Tieto vďaka lacnej pracovnej sile a šikovným hospodárom prosperovali, prostý ľud na Pstruši však nežil ľahko. V čase, keď majer vlastnil rod Estarházyovcov došlo k jeho rozmachu. Vďaka práci šikovného poddaného ľudu vybudovali na Pstruši a okolí nové podniky, mlyny a píly.

Rozmach majera a jeho okolia bol ešte výraznejší po roku 1870, kedy sa majiteľom panstva stal Mikuláš Kiss. Došlo k rozšíreniu chovu oviec a dobytka, nakúpili sa najmodernejšie stroje, zaviedol sa vodovod a elektrina a na Pstruši sa vybudoval liehovar a moderné maštale.

Prosperujúci majer odkúpil od Kissovcov v roku 1905 poľný maršal Friedrich von Österreich a zaslúžil sa pod jeho ďalší rozvoj, do ktorého možno zahrnúť aj výstavbu budov tak, ako ich poznáme dnes.

Prvá svetová vojna sa podpísala pod úpadok panstva, ktoré po jej skončení v roku 1919 prešlo do vlastníctva štátu a na majeri v Pstruši sídlila Správa štátneho majetku Vígľaš.

Pstruša bola prosperujúcim poľnohospodárskym podnikom s výmerou 3 877 ha. Vo dvore, ktorý mohol byť vzorom pre iné bola mliekareň, syráreň, pálenica, vodný mlyn s elektrickou centrálou, moderné dielne a stanica na triedenie a čistenie osiva, pracovalo tu 320 stálych a okolo 200 sezónnych robotníkov, chovali tu okolo 400 jalovíc, 1 700 oviec, 200 svíň, vyše 500 kráv, ktoré denne dávali asi 4 000 litrov mlieka, v liehovare vyrobili cez zimu údajne viac ako 62 000 hl liehu.

V období I. Československej republiky sa vedenie štátneho majetku rozhodlo na počesť T.G. Masaryka prvého prezidenta ČSR pomenovať areál ako Masarykov dvor. Tento názov nesie až do dnešných dní.

Od roku 1970 sa na poliach v okolí Pstruše začali robiť šľachtiteľské pokusy a najväčšia časť majetku sa 1. januára 1978 stala súčasťou Semenárskeho štátneho majetku.

Masarykov dvor a Pstruša sa významne zapísali nie len do histórie poľnohospodárstva, ale aj meteorológie na Slovensku. Viac ako 80 rokov stále nebol prekonaný rekord najnižšej nameranej teploty vzduchu na Slovensku. Nadránom 11. februára 1929 bol na veľkostatku v Pstruši, miestna časť Vígľaša, nameraný mráz -41,0 °C, ktorý zaznamenal tzv. minimálny teplomer (zobrazuje minimálnu hodnotu, nie momentálnu) na meteorologickej stanici štátneho veľkostatku. Miestny učiteľ Ján Posch následne o 7.00 hodine zaznamenal aktuálny mráz -38,2 °C.